„Asi nič nezarezonuje na verejnosti tak intenzívne ako skorá smrť. Zvlášť, pokiaľ ide o dobrovoľný odchod z tohto sveta. Žiaľ, medzi bývalými športovcami na Slovensku nie sú prípady samovraždy nijak ojedinelé.
Náhly odchod Radoslava Kunza vo veku 48 rokov, bývalého dlhoročného futbalistu v najvyššej súťaži a naposledy trénera piatoligového OŠK Slovenský Grob, opäť otvoril tému slepej uličky, do ktorej často športovci vojdú po ukončení hráčskej kariéry. Čo povedať k tejto smutnej udalosti? Je to ďalší zbytočne zmarený život človeka, ktorý nedokázal vyriešiť tlak prostredia, vyrovnať sa s nástrahami života. Neoficiálne chýry totiž hovoria, že ho trápili v súkromí viaceré problémy a aj zložitá ekonomická situácia.
V tejto súvislosti ma mrzí najmä to, že stále riešime pálčivý problém, ktorý sa k nám opakovane vracia. V podstate je to zakaždým rovnaký príbeh. Širokú verejnosť zaujme tragický koniec, na chvíľu sa rozvíri atmosféra v spoločnosti, v médiách sa popíšu články a odvysielajú reportáže o živote a osude hráča, ale po pár dňoch sa novinári venujú iným záležitostiam. Veľmi ma to štve, lebo koncepčne sa tento problém nerieši. A nikdy ho nikto ani koncepčne neriešil. Prakticky všetci, ktorí môžu pomôcť, dávajú ruky preč. To je veľká chyba.
Už po predčasnom konci Juraja Halenára som si povedal, že treba s tým niečo spraviť. Preto sme sa s Ligou na ochranu slovenských športovcov začali venovať problémom života hráča po aktívnej kariére. Potrebná osveta, výstupy zo športovej psychológie, viaceré projekty, naviazané na našich internacionálov a Klub ligových kanonierov, spojenie mladých generácii s legendami, to boli naše postupné kroky.
Pre profesionálnych futbalistov je ťažké už počas kariéry myslieť na život bez futbalu a popularity, ktorá s ním úzko súvisí. Žijú v bubline a hoci zaregistrujú nešťastné príbehy iných, nechápu, že keď raz ukončia hráčsku kariéru, nebudú to mať ľahké ani oni. Pokiaľ sa teda nepripravia mentálne na to, že musia zmeniť svoje fungovanie. Hoci majú možnosť spoznať životné príbehy s tragickým koncom iných, nepripúšťajú si, že aj ich sa môže problém dotknúť a že aj oni sa môžu ocitnú v situácii, keď sa zdanlivo nenúka žiadne východisko.
Ak chcete riešiť problém, v prvom rade musíte pomenovať jeho príčinu. U nás stále nemáme vyriešené sociálne zabezpečenie pre športovcov, ako je to bežné vo vyspelom svete okolo nás. Penzijný fond alebo príslušné zamestnanecké odvody, čo je vo vyspelom zahraničí bežná vec, sú u nás ešte stále v nedohľadne. Pritom aj my sa v iných aspektoch života už radíme k vyspelej Európe, takže prečo zaostávam v tejto oblasti? V každom prípade, mnohí naši športovci sa rútia nepripravení do života po kariére. Vedomostne a takisto mentálne.
V tejto súvislosti chceme tým, čo sa dostanú do problémov, odkázať jednu dôležitú vec: Nie ste sami! Za inštitúcie, ktoré zastupujem, budem robiť všetko pre to, aby sme aj najmenším hráčom v mládežníckych akadémiách ukazovali potrebu takzvanej duálnej kariéry a učili ich narábať s financiami. A pre tých, čo sa dostanú do problémov, máme odkaz, že naše združenia vám vedia pomôcť pri zaradení sa do života, odporučiť formy vzdelávania po hráčskej kariére či poskytnúť zastupovanie v prípadných sporoch. Nebojte sa požiadať o pomoc. Každý človek potrebuje vedieť, že nech sa namočil do čohokoľvek, existuje riešenie a na to riešenie nie je sám. Už vyrozprávanie sa je prvý krok k nájdeniu riešenia na pohľad neriešiteľných situácií, ktoré sa potom končia tragicky. Len musíme o tom vedieť. Dvere máte otvorené, nebojte sa prísť. Diskrétnosť garantujeme.”
Autor je člen vo výkonného výboru Slovenského futbalového zväzu za hráčov, zároveň je podpredseda hráčskej asociácie Liga na ochranu slovenských športovcov a riaditeľ Klubu ligových kanonierov a internacionálov.
