Ako jazyk ovplyvňuje naše myslenie ?

Predstavte si ihrisko, ľadovú plochu, palubovku alebo bazén. Rozhodnutie o víťazstve visí na vlásku. Tréner gestikuluje a rozdáva pokyny. Aké slová zvolí? Ako jeho reč ovplyvní výkonnosť hráčov? Teraz sa presunieme opár momentov neskôr, tlačovka po zápase azákerné otázky novinárov. Nezávidenia hodná situácia…

Nielen v tímových športoch je jazyk kľúčom k budovaniu súdržnosti, inšpirovaniu hráčov a dosiahnutiu maximálneho výkonu.

Predstavte si futbalového trénera, ktorý v šatni pred dôležitým zápasom zvolí nudný a nevýrazný prejav (zopár som ich takých zažil). Pôjdete na zápas nabudený? A čo naopak tréner, ktorý dokáže strhnúť svojimi slovami, vzbudí v hráčoch vášeň a odhodlanie?

Jazyk nie je len o slovách, ktoré povieme priamo hráčom, je to o aj o tom ako o nich tréner rozpráva keď s nimi nie je, ako sa vyjadruje do novín, pred majiteľmi ale aj svojimi priateľmi.

Už filozofovia a neskôr psychológovia) pracovali s myšlienkou: „jazyk formuje myslenie“. Milujem TED talks na youtube. V jednom takomto videu práve túto myšlienku rozvíja Lera Boroditsky, ktorá je profesorkou na Kalifornskej Univerzite v San Diegu, kde sa venuje tomu ako jazyk ovplyvňuje kognitívne modely. Vo videu sa okrem iného dozviete, že jazyk nie je len nástrojom komunikácie, ale aj formou myslenia. Rôzne jazyky vedú k rôznym kognitívnym modelom (vzorcom myslenia) a ovplyvňujú naše vnímanie sveta. Vedeli ste, že niektoré africké kmene nerozlišujú orientáciu vpravo a vľavo? Alebo, že koncept času chápu úplne inak? Prikladám link na toto inšpiratívne video .

Ak náš jazyk formuje naše myslenie, tak dokážeme tým ako rozprávame k sebe a ostatným ovplyvňovať myslenie iných? Funguje toto pravidlo aj naopak? Ovplyvňuje naše myslenie, to ako hovoríme?

Tí, ktorí sledujú športové dianie môžu badať isté rozdielnosti v komunikácií jednotlivých športovcov a trénerov. Niektorí využívajú vo svojej reči viac slov ako „bojovať“ resp. „nedarovať ani centimeter ihriska“. Iní zase spomínajú slová ako „zábava“ poprípade „flow“ a potom sú tu racionálnejšie prvky ako „veriť v proces“ alebo „plnenie herného plánu“.

V športovom prostredí sa už hýbem nejaký ten piatok, a to najmä v kolektívnom športe. Najprv som mal možnosť pozorovať dianie z pozície hlavného aktéra – športovca, neskôr som si vyskúšal pozíciu mládežníckeho trénera a posledné roky sa naplno realizujem v pozícii športového psychológa a kouča, čo mi umožňuje vidieť veci z úplne inej perspektívy.

Rád pozorujem prácu trénerov, ako komunikujú s hráčmi, s médiami, fanúšikmi alebo medzi sebou. Počas svojho života som ich stretol mnoho a každý ma niečomu naučil. Najviac som si vážil tých trénerov, ktorí dokázali z hráčov sňať tlak a svojou človečinou ich brániť. Hlášku: “Pekne rozprávaš ty pedagóg, aký slabší výkon oboch mužstiev. Pozri sa na svoje mužstvo…“ a ďalej to poznáte však?

Tréner má prostredníctvom jazyka, ktorý využíva v rukách veľkú moc. A s veľkou mocou prichádza aj veľká zodpovednosť (komiksový fanúšik vo mne sa nezaprie). Slová, ktoré používa dennodenne dokážu motivovať, povzbudiť, znížiť tlak, vyjadriť obdiv alebo starostlivosť. No dokážu taktiež ponížiť (zosmiešniť), tlak zvýšiť alebo znechutiť. Pomyselným negatívnym a neprípustným vrcholom môže byť šikanovanie zo strany trénera.

Generácia s ktorou dnes pracujú tréneri je diametrálne odlišná. Takisto prostredie vrcholového športu sa zmenilo s príchodom internetu a sociálnych sietí. Informácie sa dnes šíria rýchlosťou blesku. Kedysi boli tvrdšie slová na dennom poriadku, občas v šatni niečo aj preletelo (zásah legendárneho Sira Alexa Fergusona kopačkou do tváre Davida Beckhama v kabíne Manchestru United nám pripomenul nedávny dokument na Netflixe), dnes sa to už spravidla nestáva. A tak je to správne, pretože sa to dá a aj má robiť inak. Nároky na komunikačné zručnosti trénerov sa zmenili a sú stále vyššie a vyššie. Dnes ak tréner nezvládne situáciu na tlačovke je hitom internetu (taký José Mourinho by o tom vedel povedať svoje), je sledovaný aj počas zápasu kamerami (vzniklo množstvo memečok) a v neposlednom rade jeho vyjadrenia a správanie sledujú aj jeho zverenci.

Tréner v kolektívnom športe má zvláštne postavenie, na ihrisku a priamo v zápase sú jeho možnosti minimálne, ale napriek tomu má najväčšiu zodpovednosť za výsledok tímu. Súbor rolí, ktoré sa v tomto povolaní striedajú je naozaj pestrý. Kouč, učiteľ, priateľ, psychológ alebo fanúšik je len zopár zo zoznamu, ktorý zdobí tých najlepších trénerov. V prvom rade by mal byť tréner lídrom. Niekto ku komu hráči vzhliadajú, keď sa niečo pokazí alebo niečo nefunguje, keď potrebujú ochranu a radu. Niekto kto dokáže svojím správaním a vyjadrovaním vytvoriť prostredie dôvery a bezpečia.

Sebanaplňujúce proroctvo alebo Pygmalion efekt?

Tento zaujímavý fenomén som začal pozorovať v športe už ako hráč. Mal som šťastie na veľa dobrých trénerov, ale aj na takých, ktorí dokázali hráčov svojím jazykom dostať pod zbytočný tlak. To ako tréner prehovára ku svojmu zverencovi (v každom veku) je jeden z faktorov, ktoré ovplyvnia jeho výkon (ťažšie sa ide za hranicu komfortu pre človeka, ktorý vám neverí).

Čo to vlastne to Sebanaplňujúce proroctvo je?
Tento pojem označuje stav, kedy majú ľudia sklon správať sa tak, ako to od nich ostatní očakávajú, zakladá sa na zhmotnení myšlienok a nádejí človeka. A ako sa očakávania a nádeje najčastejšie prejavujú v športe? Prostredníctvom trénera.

Športovec, najmä ten mladý, ktorý je pevne presvedčený o pravdivosti čohokoľvek čo tréner povie, sa inštinktívne správa tak, že to, v čo verí, sa nakoniec splní. Inými slovami, ak očakávate (či už vedome alebo nevedome) určité stavy a situácie, prispôsobujete svoje správanie tomu, aby ste dosiahli očakávaný stav. Či už je to úspech alebo zlyhanie. Ako sa môže tento efekt ukázať v praxi? Inšpiroval som sa v našich reprezentáciách.

Ešte pred tým, si ale na chvíľu predstavte, že za vami pred zápasom príde tréner, ktorý s úsmevom na tvári a odhodlaním povie, že dnes cíti že to bude váš zápas. Čo by to s vami spravilo? Prejavilo by sa sebanaplňujúce proroctvo? Niekomu by to mohlo pomôcť, no na niekoho to môže vytvoriť ešte väčší tlak.

V slovenskom športe sa v poslednom období objavilo viacero trénerov zo zahraničia. Táto téma ja široká a o ich športovom prínose pre našu krajinu si nedovolím polemizovať a ani ho hodnotiť. Na čo by som ale rád poukázal sú ich rôzne komunikačné štýly a teda jazyk ktorý volia pri svojich verejných vyjadreniach. Chcem len podotknúť, že na začiatku bolo veľa otázok a pochybností o ich zvolení a stretli sa s nevôľou slovenskej športovej verejnosti a televíznych expertov. Pohľad na zahraničného trénera je totiž iný, ako keď sa vyberie niekto z „nás“ a tým pádom aj tie očakávania sú iné, spravidla vyššie/väčšie. Pre potreby tejto krátkej analýzy som si vybral 3 trénerov tímových športov (o individuálnych možno inokedy).

Craig Ramsey bol pre mňa adeptom číslo jedna, ktorého som chcel priniesť do tohto textu. Prichádzal do slovenského hokeja pri začiatku novej etapy a po neúspešnom období. Hneď od začiatku priniesol niečo nové. Štýl komunikácie a pokoj, ktorý z neho vyžaroval, ma zaujal hneď od začiatku. Z môjho uhla pohľadu ide o trénera, ktorý sa snaží budovať tím založený na tvrdej práci, tímovej spolupráci, jasne založenom hernom systéme a pozitívnom prístupe. Jeho komunikačný štýl je profesionálny, optimistický a zodpovedný. Na lavičke pôsobí maximálne pokojne, v rozhovoroch dokáže snímať tlak zo svojich hráčov a upriamovať pozornosť na proces hry:

• “Sme na dobrej ceste.”
• “Sme tím.”
• “Musíme byť trpezliví a veriť v seba.“

V rámci optiky sebanaplňujúceho proroctva celkom dobrý predpoklad a vytvorenie prajnej atmosféry v tíme, však? Atmosféra v slovenskej hokejovej reprezentácií nabrala iný rozmer, a ako vieme, výsledky sa časom dostavili tiež.

Keďže som z prostredia futbalu a pracujem s mládežou SFZ a VSFZ od začiatku svojej odbornej praxe, druhý tréner, ktorého komunikačná stratégia ma zaujala, je tréner mužskej futbalovej reprezentácie Francesco Calzona, ktorý napriek tomu, že je Talian sa v rozhovoroch vyjadruje zdržanlivo a diplomaticky. Vyhýba sa ostrým vyhláseniam alebo kritike svojich hráčov. Snaží sa byť pozitívny, motivujúci a zdá sa, že je veľmi dobrý v „man manažmente“, čo je možné pozorovať na vyjadreniach samotných hráčov, ktorí za ním jednohlasne stoja a pochvaľujú si jeho prácu a prístup. (Ku vplyvu komunikačnej stratégie trénera na komunikáciu hráčov sa ešte vrátime).

Inak všetci hovoria o jazykovej bariére, ktorá môže byť naozaj prekážkou v práci trénera. Pointa je ale skrytá v informácii, že približne polovica našich reprezentantov hrala alebo hráva v Taliansku, takže taliančina pre veľký počet z nich nie je žiadnou neznámou (ďakujem za toto uvedomenie Marekovi Hamšíkovi a podcastu VAR). Calzonov štýl by sme mohli charakterizovať ako profesionálny, ba až pragmatický, optimistický a zodpovedný.

• “Sme na správnej ceste.”
• “Hráči sú motivovaní.”
• “Musíme pracovať na detailoch.“

Tretím do partie je „večne usmiaty“ tréner Fernando Gurich, ktorý je médiami často označovaný za progresívneho. Po etape pri mládežníckych reprezentáciách vlani v júli preberal funkciu v mužskej reprezentácií s tým, že dokončí generačnú výmenu v tíme a do štyroch rokov, teda do ME 2026, s ním postúpi na významné podujatie. V rozhovoroch sa vyjadruje otvorene a úprimne a pri každej príležitosti spomína „budovanie nášho systému hry“. Nevadí mu priznať do médií, keď hráči podľa jeho názoru nie sú dostatočne dobrí alebo dostatočne kondične pripravení. Tu by som sa rád pozastavil nad voľbou jazyka.

Máme naozaj v hádzanárskej reprezentácií oproti tej hokejovej a futbalovej tak “slabých” hráčov? Alebo nám perspektíva sebanaplňujúceho proroctva ukazuje druhú stranu mince.

Možno to brať takúto verejnú kritiku reprezentačného trénera ako precedens? Mal by sa tréner reprezentácie vyjadrovať takto? To nech posúdia iní.

Z perspektívy výberu jazyka a dôležitosti komunikácie a s tým spojeného sebanaplňujúceho proroctva by som z mojej pozície rád poukázal na to, ako tréner dokáže voľbou jazyka ovplyvniť motiváciu a nastavenie hráčov alebo atmosféru v reprezentácií. Tým povestným prútikom dokáže zmeniť naozaj veľa a v praxi pri našich reprezentačných výberoch možno vidieť aký to môže mať dopad na výkonnosť, keď sa trénerovi darí tlak znižovať a presmerovať pozornosť na niečo iné.

Ako národ sme v kritizovaní veľmi silní, ten vnútorný kritický hlas, ktorý máme každý v sebe je pre nás samotných náročné stišovať. Je to hlavne vplyvom výchovy a aj našej kultúry, ktorá je orientovaná hlavne na identifikáciu a korekciu chýb.

Je preto potrebné aj verejne upriamovať pozornosť na to, že existujú aj iné prístupy, ktoré môžu fungovať aj v podmienkach nášho športu. To bolo aj cieľom tohto zamyslenia. Teda poukazovať na trénerov, ktorí dokážu svojim mindsetom a voľbou jazyka pomôcť hráčom vo výkonoch aj v reprezentácií, kde je tá práca pre trénera špecifická.

Aby som dal veci na pravú mieru, tak nehovoríme tu o „toxickom pozitivizme, hladkaní hráčov ani „slniečkarstve“. Trénerské umenie si vyžaduje ingrediencie ako sú empatia, ľudskosť a rešpekt. Len pomocou týchto ingrediencií a líderstva vie tréner vytvoriť v tímovom športe koktejl, ktorý spolu s dobrou atmosférou, odvahou a aj potrebnou dávkou šťastia môže nahradiť napríklad spomenutú chýbajúcu kvalitu a priniesť úspech nášho športu.

Nedá mi úplnom závere spomenúť staré vojenské pravidlo:

„Chváľ pred všetkými a keď musíš kritizovať, rob to medzi štyrmi očami. Jazyk má veľkú moc, preto s ním narábajme opatrne a to nie len v športe.“

Autor: PhDr. Mojmír Trebuňák 
športový psychológ, 
certifikovaný SF kouč, 
podpredseda pre vzdelávanie LOSS, člen VV SAŠP.