Karolína, máš 20 rokov a za sebou už druhú sezónu v českom Prostějove a celkovo si bola 4. najlepšou smečiarkou ligy, čo na nej bolo dobré a čo zlé?
Sezóna sa mi hodnotí ťažko, pretože nedopadla podľa mojich predstáv a ani podľa očakávaní vedenia klubu. Príprava ako aj začiatok sezóny vyzerali sľubne, potom sme však kvôli nariadeniam dostali na mesiac stopku a nemohli sme hrať a ani trénovať v hale. Pravdepodobne nás to poznačilo a odvtedy sme sa nevedeli dostať do tempa, z ktorého sme vypadli. Sklamaním bolo aj vypadnutie z Českého pohára ale na druhej strane aj takáto sezóna priniesla nové skúsenosti. Ukázalo sa, že vieme zabojovať a aj po viacerých prehrách, keď to bolo už hlavne mentálne náročné, sme sa dokázali zomknúť a na záver sezóny potom odohrať kvalitné zápasy.
Čo ti najviac chýbalo počas lockdownu a na čo naopak by si si v pohode zvykla?
Keď celá pandémia vypukla, musím priznať, že okrem toho, že nám ukončili sezónu, ktorá bola dobre rozbehnutá, tak ma to inak negatívne neovplyvnilo. Prinieslo to väčší pokoj, mala som viac času na prípravu do školy a nemusela som sa toľko naháňať. Strávila som viac času s rodinou, s priateľom, s ktorým sa počas sezóny nemôžeme toľko stretávať a na to by som si určite vedela v pohode zvknúť 🙂 . Tiež to prinieslo možnosť študovať viac online, čo mne ušetrilo veľa času, prinieslo to viac pozitív. Z vecí čo mi chýba je asi možnosť ísť do kaviarní, posedieť a podebatiť. Veľmi rada cestujem a spoznávam nové miesta a krajiny, mali sme naplánovaných niekoľko destinácií, do ktorých sme chceli vycestovať, ale to pravdepodobne budeme musieť o nejaký rok, či dva posunúť. A samozrejme chýbali fanúšikovia, tí k športu patria a verím, že sa budú môcť aj oni do hľadísk vrátiť, čo najskôr.
Máš už jasno v otázke pôsobiska na ďalšiu sezónu?
Áno, zostávam Prostějove aj ďalšiu sezónu. Študujem ešte v Brne, klub je voči tomu tolerantný a volejbalovo sa tam mám ešte kam posunúť, takže som veľmi nad zmenou neuvažovala.
Ty si členkou LOSSky, ako si sa o jej existencii dozvedela?
O LOSSke som sa dozvedela cez priateľa, ktorý je jej súčasťou už od začiatku tejto sezóny. Má s ňou dobré skúsenosti a odporučil mi ju.
Využívaš nejaké zľavy?
Áno, využívam jeden z kurzov, ten bol jeden z hlavných dôvodov, prečo som sa stala členkou. O aký kurz ide je zatiaľ moje malé tajomstvo, takže detaily si nechám pre seba. Ale čo sa týka komunikácie a vybavovania daného kurzu, všetko prebehlo veľmi rýchlo, bez problémov a už niekoľko týždňov sa ho zúčastňujem. Komunikácia je veľmi dobrá, vždy je možná dohoda, nemám sa načo sťažovať.
Už o pár hodín ťa čaká návrat do reprezentácie. Ty obliekaš národný dres už od mládežníckych kategórií, bola si aj vybraná do DreamTeamu ME U19 v Nitre v 2016 a taktiež máš za sebou ME U19 v Albánsku v 2019, navyše si priskočila k seniorskej reprezentácii práve počas domácich ME v Bratislave. Aký bol ten prechod z mládeže k ženám? Čo najviac “bolelo”?
Určite to bola veľká zmena. Ženský volejbal je o niečo rýchlejší, je viac o detailoch a pozornosti. V mládežníckych kategóriách sa nás snažili tréneri aj vychovávať, tu už je ten prístup trénerov iný. Nie je asi nič, čo by bolelo najviac, prídu situácie, ktoré sú nepríjemné, ale s tým sa musíme vedieť vysporiadať, zabojovať a ísť ďalej.
Karolína, prelúskala som tvoj Instagram. Tandemový zoskok padákom? Raftovanie? Vážne? Bude aj bungee jumping? 🙂
Čiastočne som už asi aj ten absolvovala trochu v miernejšej podobe zoskokom z mostu Lafranconi. Nikdy som nad tým takto neuvažovala, sama by som si tieto aktivity nevybrala, záhadne mi to vždy daroval priateľ alebo priateľova rodina. Prekvapivo ma to však veľmi nadchlo a určite to odporúčam každému kto nad takým niečím uvažuje.
Máš mladšiu sestru, ktorá svoju kariéru tiež začína v Slávií, zrejme ešte v týchto chvíľach stále oslavuje titul :), radíš jej vo volejbale? je u vás doma volejbal téma?
Jasné, o volejbale sa rozprávame často. Aj keď so sestrou asi najmenej, už ho máme dosť aj mimo domu. Často sú to práve rodičia, či starí rodičia, ktorí s nami radi rozoberajú zápasy, tréningy a dokonca už aj štatistiky :D. Možno ale, keby necítime taký záujem práve od nich, tak pri tom volejbale nezostaneme. Minimálne ja už som mala aj ťažšie obdobia a oni boli práve dôvodom, prečo som pri ňom stále zostala a venujem sa mu dodnes. Kým to bolo možné, chodili s nami všade kam sa dalo, boli pri našich najväčších úspechoch a to je práve to, čo nás tlačí ďalej, aby sme v tom pokračovali. Je to dobrý pocit, keď môžete s niekým zdieľať radosť z výhier, či postupov na ME a cítite od nich tú podporu. O to viac, keď je to práve váš tatino, ktorého počuť v hale najviac. 🙂
A sestre niekedy poradím, kým bola mladšia, moc si nenechala hovoriť, či už do techniky alebo spôsobu hry. Teraz si už dá poradiť viac, niekedy príde sama a spýta sa. Hlavne po zápasoch, keď som si všimla na čom by mohla zapracovať a čo mohla spraviť inak, niekedy nesúhlasí, vieme sa aj pohádať, ale o tom to práve asi je, nemôže so mnou súhlasiť stále. Niekedy mám dokonca pocit, že by som sa mala učiť ja od nej, hlavne, čo sa týka mentality.
