Štyridsaťpäťročná bývala slovenská reprezentantka v basketbale Dagmar Imbergerová už roky žije v Maďarsku. V rozhovore pre našu stránku sa zamerala na porovnanie podmienok na šport na Slovensku a u našich južných susedov.
Po prestupe do Maďarska a viacročnom pôsobení v tamojších ligových kluboch si sa po skončení hráčskej kariéry usadila v Győri, za ktorý si odohrala aj svoj posledný súťažný zápas. Aký bol pre Teba prechod do civilného života po skončení basketbalovej kariéry? Čomu sa v súčasnosti venuješ?
„Posledný zápas som odohrala v máji 2010. V septembri 2011 sa mi narodila dcéra Tamarka, s ktorou som strávila tri roky doma. V roku 2014 som začala pracovať v basketbalovej akadémii v Győri na pozícii technickej manažérky, ktorú vykonávam dodnes.“
Otázky smerujúce k porovnaniu profesionálneho športu u nás na Slovensku a v Maďarsku sú už otrepané. Ako však štát podporuje mládežnícky šport? Majú aj mládežnícke družstvá v Maďarsku všetko, čo potrebujú?
„Čo sa týka podpory športu zo strany štátu, so Slovenskom sa to nedá vôbec porovnávať. Je mi z toho veľmi smutno, ako Slovensko veľmi zaostáva. V Maďarsku sú zriadené štyri medzinárodne akadémie – dve chlapčenské a dve dievčenské – a 14 klasických akadémií, sedem chlapčenských a sedem dievčenských. Všetky sú kompletne dotované štátom, mám na mysli prenájom telocviční, materiálne vybavenie, pranie dresov, cestovanie, ubytovanie, účasť na turnajoch. Ostatní fungujú na základe čiastočnej dotácie zo štátu. V kategóriách do 12 a 11 rokov musia hráčky a hráči povinne nosiť dresy, ktoré zabezpečuje pred každou sezónou basketbalová federácia. Ostatní väčšinou majú dresy značky, aké nosí ich extraligový tím. Rodičia platia mesačne v prepočte 10 eur za svoje dieťa. Každý jeden zaregistrovaný mládežnícky športovec musí každý polrok absolvovať lekársku prehliadku u športového lekára (EKG, tlak, spirometria). Všetko je hradené akadémiou. Vyrastala som na Slovensku, kde som hrávala extraligu, kým som odišla do zahraničia. Úroveň slovenskej ženskej extraligy je momentálne taká, že slovenské družstvá by hrali v strede druhej najvyššej maďarskej súťaže…“
Slovenský reprezentant v hádzanej Marián Žernovič, tiež člen LOSS, ktorý chytá za Ferencváros, musel po prekonaní ochorenia COVID-19 absolvovať vyšetrenie a záťažové testy u športového lekára. V opačnom prípade by nemohol hrať ligové zápasy. Je takýto postup v Maďarsku povinný pre všetkých športovcov?
„Tak ako pre profesionálnych športovcov, aj pre mládežnícky šport platia v tomto smere tie iste pravidlá a je jedno, o akom športe sa bavíme. Každý jeden športovec musí ísť po prekonaní covidu na odber krvi, moču, EKG a ultrazvuk srdca. Nezáleží na tom, či bol príznakový alebo nie. Až na základe súhlasu kardiológa mu je obnovená registračka.“
V 90-tych rokoch si pôsobila v Košiciach v období rozkvetu športu v tomto meste. Vtedy boli úspešné košické kluby v rôznych odvetviach športu. Ako si spomínaš na tieto časy?
„Na Košice sa nedá zabudnúť. Ako rodená Trnavčanka som sa dostala do iného sveta, hahaha. Chodili sme na hokej, futbal, mužskú hádzanú, vodné pólo, volejbal. Boli to fantastické športové časy.“
Ty si sa usadila si sa v Győri. Množstvo bývalých úspešných športovcov nenašlo uplatnenie v športe na Slovensku, ale vyšlo im to v zahraničí. Prípadne pracujú doma v inej ako športovej sfére. Prečo je to tak?
„Neviem to objektívne posúdiť, už som veľmi dlho mimo Slovenska.“
Neláka Ťa návrat na Slovensko?
„Boli časy, keď som sa s touto myšlienkou pohrávala, ale teraz už nie. Vždy som však bola hrdá Slovenka, na tomto sa nič nezmení. Dokonca ani po štrnástich rokoch, čo žijem v Maďarsku, som nepožiadala o maďarské občianstvo. Naštastie, všetci moji blízki žijú na západnom Slovensku, takže to mám blízko domov.“
Čo Ti dal do života šport a prečo je podľa teba šport dôležitý pre spoločnosť?
„Veľakrát som sa pristihla pri tom, ako rozmýšľam nad tým, čo mi šport vzal a dal. Rodičom som neskutočne vďačná, že ma odmalička podporovali, aby som sa mohla venovať basketbalu. Keď si predstavím čo všetko musia rodičia financovať v dnešných časoch, aby ich dieťa mohlo športovať…Vďaka športu som sa naučila disciplíne, rešpektu k autoritám, samostatnosti, komunikácii, šport ma naučil pracovať v kolektíve. Chcem veriť, že na Slovensku sa udeje zázrak a šport sa dostane na úroveň, ktorú si zaslúži pre budúcnosť detí. V tomto smere budem silno držať palce.“
