Profesionálni športovci vykonávajúci šport na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu, t.j. v inom zamestnaneckom vzťahu, na účely sociálneho poistenia nemajú postavenie zamestnancov až do 31. decembra 2021.Udialo sa tak priamou novelizáciou zákona o sociálnom poistení vyňatím profesionálneho športovca z povinnosti platiť sociálne poistenie. Zavedením tohto medziobdobia sa športovým organizáciám poskytol priestor na adaptáciu sa na „tvrdú zamestnávateľskú realitu“. Od účinnosti Zákona o športe (1.1.2016) sú teda profesionálni športovci postavení mimo sociálny systém.
Aké sú dopady takéhoto stavu pre profesionálnych športovcov? Začnime priamym dopadom na nepoistenú profesionálnu športovkyňu v prípade gravidity v súvislosti s nemožnosťou čerpať materskú dávku. Ďalší nepriaznivý dopad „odvodových prázdnin“ sa týka čerpania invalidného dôchodku profesionálnymi športovcami. V súčasnosti už šiesty rok nemajú sociálne nepoistení športovci nárok nemocenské dávky. Šesť rokov zárobkovej činnosti ako športovca-zamestnanca sa týmto športovcom nezohľadní ani pri výpočte starobného dôchodku. Tento fakt je o to závažnejší, že u športovcov je obdobie ekonomicky aktívnej činnosti ďaleko kratšie ako u iných pracovníkov. Na konci dňa môže športovcom týchto šesť rokov športovcom chýbať na čo i len vznik nároku na dôchodkovú dávku. Akokoľvek bude určený dôchodkový vek, pre odvodovo „prázdninujúcich“ športovcov bude podstatné, že šesť profesionálne „odšportovaných“ rokov sa im do odpracovaných rokov nezapočítavajú. Rovnako tak sa im týchto šesť rokov nezohľadní ani pri výpočte výšky starobného dôchodku.
Čo prinesie 1. január 2022 pre športovcov a kluby?
Budú sa odvodové prázdniny opäť predlžovať alebo budú športovci a kluby nútení čeliť tvrdej „zamestnaneckej“ realite? Vrátime sa do stavu pred účinnosťou Zákona o športe (športovci SZČO)?
Prečo štát tento problém dlhodobo nerieši a ako to súvisí s postavením športu v spoločnosti?
V prvej časti rozhovoru sme sa pýtali generálneho sekretára SFZ Petra Palenčíka a predsedu Asociácie klubov druhej futbalovej ligy Norberta Csutoru.
Odpovede Petra Palenčíka:
Čo by znamenalo pre občana SR, ktorý v tomto štáte žije a platí dane, ak by profesionálny šport zanikol? Existuje podľa Vás spoločenská objednávka na profesionálny šport ?
„Spoločenská objednávka na profesionálny šport určite existuje. Je pre mňa skutočne náročné zhrnúť, čo by pre kohokoľvek, nielen pre občana SR platiaceho dane znamenalo, ak by profesionálny šport zanikol. Takúto situáciu si nedokážem dosť dobre predstaviť. Každopádne, pre väčšiu časť populácie je aktívne športovanie hlavne záľubou a otázkou trávenia voľného času. Možnosť sledovať výkony profesionálnych športovcov je prirodzenou súčasťou ich života, cez ktorú sa čiastočne identifikujú ako fanúšikovia konkrétneho klubu alebo športovca. Šport spája, zbližuje ľudí a nie zanedbateľne posilňuje národnú identitu a hrdosť.
Z pohľadu ľudí je v tom zábava, emócie, veľa motivácie byť tiež nejakým spôsobom úspešný a plniť si svoje sny, zároveň vznikajú pozitívne vzory pre mladých ľudí a v neposlednom rade je v tom pocit, že sme „v hre“, keďže výsledok stretnutia a súťaže nie je vopred nikdy jasný.
Profesionálny šport je súčasťou našej kultúry. Možný dopad zániku profesionálneho športu sa dá vyvodiť zo situácie, ktorá vznikla na začiatku pandémie v minulom roku. Zo dňa na deň došlo k obmedzeniu možnosti športovať a organizovať športové podujatia a športové správy sa obmedzili na informácie zo života športovcov a videá z ich individuálnych tréningov v nových podmienkach. Došlo k tomu, čo sme si v minulosti nevedeli ani predstaviť. Bolo to veľmi smutné, frustrujúce a masy ľudí volali po tom, aby sa čím skôr umožnilo športovcom vrátiť sa na ihriská a divákom na štadióny a aby sa opäť rozbehli súťaže, akékoľvek. Ten dopyt a tlak spoločnosti bol obrovský a ukázalo sa, akú silu šport ako taký má, aj keď z pohľadu štátu šport nebol vôbec otázkou priority, skôr naopak.“
Aké by mohli/mali byť očakávania obyvateľov Slovenska v prípade silného úpadku profesionálneho športu na reprezentácie, či už mládežnícke alebo seniorske, bez ohľadu na druh športu? (Šport chudobnie, nedokážeme adekvátne zaplatiť top trénerov, fyzioterapeutov atď., avšak každý očakáva na vrcholových podujatiach úspechy našich športovcov.)
,,Osobne si myslím, že každý by mal robiť to, čo vie a v čom je dobrý. Je úplne legitímne, že ľudia očakávajú napr. od novej vlády citeľné zlepšenie životnej úrovne a od športovcov logicky najlepšie výkony. Bežní ľudia nie sú povinní skúmať, či má aparát úradu dosť zamestnancov na to, aby boli rýchlo spracované daňové priznania, ľudia vidia nekonečné rady pred daňovým úradom a to je pre nich podstatná informácia a vizitka úradu. Rovnako je to s výkonmi športovcov.
Nemôžme od ľudí očakávať, že budú zisťovať, aká je úroveň financovania športu štátom, samosprávou a akých fyzioterapeutov si môže reprezentácia dovoliť, ľudia vidia, že ich reprezentácia utŕžila debakel, sú sklamaní a majú na to nárok. Riešenie peňazí, financovanie štátom, zháňanie zdrojov, vzdelávanie trénerov, atď. musia riešiť inštitúcie, ktoré sú na to určené. Je zbytočné ľudom vysvetľovať, prečo nemôžme zaplatiť napr. top trénera z Anglicka. Odborníci na všetkých úrovniach v športe to samozrejme môžu vnímať ako nespravodlivosť a ono to objektívne aj nespravodlivé je. Náš záujem a úsilie by malo byť vždy smerované do toho, urobiť čo sa dá za aktuálnej situácie, aj finančnej a urobiť všetko čo a dá s cieľom, aby sa veci zlepšili a pohli. Tým nechcem povedať, že máme na seba nechať „kydať“, ale smerovať príliš veľa energie do obhajoby, že sme to nemohli urobiť lepšie, lebo nám štát alebo niekto iný nedal peniaze, je podľa mňa zbytočné. My sme si na SFZ už aj trošku zvykli, že ak dôjde k negatívnej udalosti vo futbale, sme z nej priamo obvinení, aj keď s tým nemáme nič spoločné. Cesta je primerane argumentovať, ale najmä robiť čo je nevyhnutné a na čo máme dosah, stále sa zlepšovať v tom čo robíme, a to aj s uvedomením si, že nie sme schopní mať všetky okolnosti a vstupy vo svojej moci. Verím, že výsledky sa dostavia.”
Sú potom očakávania diváka/fanúšika športu legitímne vzhľadom na podporu športu zo strany štátu?
,,Na túto otázku som odpovedal už vyššie, z môjho pohľadu sú akékoľvek očakávania ľudí legitímne, lebo ide o ich subjektívne očakávania, ktoré by sme mali prijať a rešpektovať a snažiť sa ich napĺňať.”
Čím si vysvetľujete 5 rokov trvajúci nezáujem, resp. neschopnosť štátu vyriešiť problém odvodov profesionálnych športovcov ?
„Chcem byť spravodlivý, takže poviem, že na jednej strane chápem, že riešenie odvodov profesionálnych športovcov, ktoré boli na začiatku dočasne „vyriešené“ zavedením odvodových prázdnin ako barličky pre športové kluby, je úprimne náročné. Počas tých rokoch vznikali desiatky návrhov a nápadov, ako by sa to dalo urobiť, žiaden z nich však zjavne nebol tak kvalitný, aby sa v konečnom dôsledku dostal do zákona namiesto odvodového voľna. V určitých momentoch a obdobiach išlo aj o určitý nezáujem štátu a odkladanie problému, ku koncu mandátu vlád kvôli časovej tiesni aj o neschopnosť vyjsť s akceptovateľnou alternatívou.“
Existuje podľa Vás správne riešenie, ktoré stanoví pomer odvodového zaťaženia medzi kluby a športovcov a súčasne tým šport ako taký neutrží ekonomickú ranu pod pás ?
„Z môjho pohľadu musí existovať riešenie, ktoré je akceptovateľné a primerané, takže sa dá povedať, že aj správne. Ideálne riešenie, ktoré s otvorenou náručou príjmu všetky strany nevidím ako reálne, ak by také bolo, verím, že už dávno by bolo hodené na stôl. SFZ bol vždy otvorený diskusii na túto tému, bol ochotný poskytnúť svoje odborné kapacity s cieľom dospieť k prijateľnému riešeniu. Je však pravda, že momentálne mám pocit, že v zásadnej miere zlyháva komunikácia a otvorený dialóg na túto tému a my nemáme skoro žiadne informácie o tom, čo sa skutočne zo strany ministerstva plánuje, aké návrhy a alternatívy sú v hre, aj keď je už hraničný termín a akákoľvek zmena zákona riadnym legislatívnym procesom už nie je priechodná. Sme v pasci a mali by sme sa opäť ako športové hnutie zomknúť, aj keď na poslednú chvíľu, lebo situácia je v tejto chvíli viac než vážna.
Nedá mi nespomenúť, že futbalové kluby po zavedení nového zákona o športe zodpovedne prispôsobili svoje zmluvné vzťahy so športovcami a pre futbalistov zaviedli zamestnanecké zmluvy, čo sa nezmenilo ani po vytvorení zákonnej možnosti vykonávať profesionálny šport ako SZČO. Ak sa však veci rýchlo nepohnú, nemôžeme ručiť za to, že kluby nezmenia svoj prístup a neprejdú na bázu SZČO.
Strohé informácie, ktorými disponujeme indikujú, že predmetom diskusie bolo aj vytvorenie prieniku a osobitnej právnej formy výkonu športu pre profesionálnych športovcov, ktorá by v sebe kombinovala prvky SZČO a zamestnaneckého vzťahu, najmä čo sa týka ochranných mechanizmov pre zamestnanca. Nemáme problém s takýmto riešením, ak by znamenalo, že okrem funkčnosti prinesie aj primeranú a znesiteľnú finančnú záťaž pri platení odvodov pre kluby aj pre futbalistov. Nejde nám o to, neplatiť nič, ide o to, nabehnúť na nejaký systém, ktorý bude akceptovateľný pre všetky strany a dlhodobo udržateľný.“
Odpovede Norberta Csutoru:
Čo by znamenalo pre občana SR, ktorý v tomto štáte žije a platí dane, ak by profesionálny šport zanikol? Existuje podľa Vás spoločenská objednávka na profesionálny šport ?
,,Neviem, či existuje spoločenská objednávka, niekedy mám pocit, že skôr nie, ale nie kvôli tomu, že by na ňu nebol dôvod. Skôr preto, že význam športu celkovo je na Slovensku podceňovaný, zľahčovaný a tlačený na okraj spoločnosti. Ak to preženiem, v profesionálnom športe musí tiecť krv, aby sa ním kompetentní zaoberali. Videli sme to nedávno pri incidente v Trnave, ktorý rozoberali v parlamente, vyjadrovali sa k nemu rôzni politici, každý mal naň svoj názor. Pričom mesiace sa v rámci športového hnutia snažíme, aby sa profesionálnym športom zaoberali napríklad kvôli odvodovému zaťaženiu alebo predtým kvôli dopadom pandémie. To ale nepíše titulky, takže vtedy vôľa nie je. Zánik profesionálneho športu na Slovensku by znamenal odklonenie sa od civilizovaného sveta, ktorý v tejto rýchlej dobe pre svoje zdravé fungovanie šport potrebuje. Profesionálny šport je pomyselná strecha športového hnutia, v ktorom šport nachádza hodnotové, ekonomické a spoločenské zakotvenie. Dnes profesionálny šport na Slovensku funguje len vďaka filantropom-jednotlivcom. Ak ich to omrzí, väčšinou ten , ktorí klub končí , alebo v lepšom prípade sa posúva na amatérsku úroveň. Niet tu systému podpory profesionálnych klubov. Zákon o športe bol schválený, len kapitola nástrojov financovania klubov a profesionálneho športu bola škrtnutá. Zákon rieši financovanie športových zväzov, no nerieši financovanie ostatných oblastí ako infraštruktúra, mládež a hlavne financovanie klubov, čo je základ celého.”
Aké by mohli/mali byť očakávania obyvateľov Slovenska v prípade silného úpadku profesionálneho športu na reprezentácie, či už mládežnícke alebo seniorske, bez ohľadu na druh športu? (Šport chudobnie, nedokážeme adekvátne zaplatiť top trénerov, fyzioterapeutov atď., avšak každý očakáva na vrcholových podujatiach úspechy našich športovcov.)
“Profesionálny šport na úrovni reprezentácie má dve roviny – športovú, na ktorej očakávame výsledky a to, že nás reprezentanti budú do istej miery zabávať, ale aj plniť funkciu buditeľa hrdosti na príslušnosť k určitej národnosti alebo štátu. A potom je tú tá, ktorá je ešte asi dôležitejšia, a to spoločenská, v rámci ktorej tvoria profesionálni športovci a najmä reprezentanti, vzory pre mládež. Či už s tým niekto súhlasí, alebo nie, mladí, okrem svojej najbližšej rodiny či okolia, nasledujú najčastejšie vzory, ktoré nachádzajú v kultúre, v športe či v takej tej súhrnnej kategórii, ktorú môžeme nazvať showbiznis. Z nich si často berú vzorce správania sa, nielen v rámci životosprávy a pohybovej aktivity, ale aj ostatných aspektov spoločenského fungovania. Zánikom alebo výrazným zredukovaním kategórie profesionálnych športovcov a následne reprezentantov, im výrazne limitujeme možnosti pozitívnych vzorov. Tie si budú musieť hľadať v iných odvetviach alebo v iných krajinách. A načo je dobrý štát, ktorý svojim mladým ľuďom nevie ponúknuť pozitívne vzory?”
Sú potom očakávana diváka/fanúšika športu legitímne vzhľadom na podporu športu zo strany štátu?
,,Otázkou je, čo sú očakávania fanúšika slovenského športu. Dosahovanie výsledkov na reprezentačnej úrovni? Tam naši športovci dlhodobo dosahujú výsledky, ktoré výrazne prevyšujú podporu a finančné podmienky, ktorých sa im dostáva. Ale nemusíme chodiť až na reprezentačnú úroveň. Aj my v kluboch narážame na to, že napríklad aj niektorým divákom, ale aj rodičom športujúcich detí sa zdá, že platiť za šport je zbytočnosť, ktorú k životu nepotrebujú. Keď sa rozhoduje o tom, pri čom môžu znížiť výdavky svojej domácnosti, šport je často medzi prvými, ktoré odstrihnú. Z toho potom pramení tá neochota štátu venovať športu väčšiu pozornosť. Keď sa pozrieme do zahraničia, ľudia sú ochotnejší zaplatiť si za lístok na športové podujatie. Rodičia platia deťom krúžky, vrátane tých športových, v oveľa väčšej miere ako u nás, pretože rozumejú, že v rámci športu vie ich dieťa získať pozitívne návyky, ktoré ho budú sprevádzať celý život. Pritom tie ceny na Slovensku sú často až smiešne a zďaleka nepokrývajú to, čo na zabezpečenie fungovania takého športu treba vynaložiť. Takže tie očakávania “konzumenta” športu na Slovensku nie sú zďaleka legitímne, ale nielen v rámci podpory štátu, ale zo strany celej spoločnosti.”
Koľko športovcov vykonáva šport (futbal) na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu a koľko na základe tzv. “inej zmluvy” v rámci 2. futbalovej ligy?
,,My sme si v rámci II.futbalovej ligy presne zmapovali podiel jednotlivých režimov fungovania hráčov v kluboch a priebežne obnovujeme tieto údaje, aby sme vedeli, aký dopad môžu mať a majú legislatívne zmeny na finančné fungovanie klubov a ich stabilitu. K dnešnému dňu vieme, že v 16 kluboch súťaže pôsobí v rámci zamestnaneckého režimu 240 hráčov, ďalší približne šesťdesiati fungujú v režime SZČO. Len zopár hráčov, poväčšine vekovo mladých či študujúcich, v kluboch pôsobí bez toho, aby ich športová činnosť mala ekonomický charakter nad rámec náhrady nákladov, spojených s výkonom športovej činnosti.”
Čím si vysvetľujete 5 rokov trvajúci nezáujem, resp. neschopnosť štátu vyriešiť problém odvodov profesionálnych športovcov ?
,,Neviem si ho vysvetliť, ale tento problém neexistuje len 5 rokov. Je to dlhodobo existujúci problém, ktorý nikto nerieši už desaťročia. Hľadajú sa len akési záplaty či kľučky, ktoré nachvíľu zakryjú problem, ale nikdy ho dlhodobejšie nevyriešia. Odvodové prázdniny, predĺžené odvodové prázdniny, dvojkoľajnosť zamestnaneckých režimov. To všetko umožňuje štátu posúvať tento problém pred sebou. Možno je chyba aj na strane športového hnutia, ktoré nepostupuje jednotne, každý stráži len svoje záujmy a kompetentní necítia adekvátny tlak na to, aby problém riešili. Nadobúdajú pocit, že hocičo sa v športe udeje, športovci len sklopia uši a budú ďalej plniť svoju spoločenskú funkciu. Ak hovorím za futbal a konkrétne za druhej futbalovej lige, v uplynulých mesiacoch vyzývame na spoločné postupy, navrhujeme riešenia, upozorňujeme na dôsledky. Bohužiaľ, nie sme vypočutí.”
Existuje podľa Vás správne riešenie, ktoré stanoví pomer odvodového zaťaženia medzi kluby a športovcov a súčasne tým šport ako taký neutrží ekonomickú ranu pod pás ?
“Nemyslím si, že som práve ja ten, kto by mal označiť niektorý systém či riešenie za to jediné správne. Navrhovali sme rôzne modely, ako možnosti toho, ako by sa odvodová politika profesionálneho športu mohla riešiť. Ale hlavne sme týmito návrhmi chceli primäť k diskusii, ktorá by viedla ku konkrétnym krokom. Problém v športe je širší ako odvodové zaťaženie, týka sa celého financovania športu, ako takého. Možno by sa nemusel hľadať žiadny model rozdelenia odvodového zaťaženia, keby existovali nástroje na zlepšenie podmienok financovania športu a športových klubov. Takto hľadáme len prvky systému športu, ktoré majú najväčšiu šancu, že prežijú aj napriek neustálym ranám pod pás.”
